Září 2017

Megablud

3. září 2017 v 1:28 | Kleo Báthory |  Bludy z mojej hlavy
Zasekla som sa. Zasekla som sa medzi 2 svetmi. Neviem nájsť cestu do toho druhého. Trvá to tak už niekoľko rokov. Blúdim. Pozorujem ľudí, ich životy. Nikto tu okolo mňa nie je. Blúdim časom. Raz som v 2013, inokedy v 70's. Prinášam so sebou chlad. Som siréna, spievam, ale nie každý ma počuje. Niekedy som len na 1 mieste. Hodiny, dni. Mám rada hmly, skrývam sa v nich pred tými, ktorí by ma mohli vidieť. Niekedy len lietam nad mestom a znovu pozorujem ľudí. Pozerám sa im do okien, vchádzam do bytov, domov, predstavujem si normálny život. Trochu mi je smiešno z toho ako si myslia, že keď sú jediní žijúci u nich doma, že sú tam sami. A ešte viac smiešne je to, keď sa nejakí ľudia rozprávajú o duchoch a o tom druhom svete, popierajú existenciu duchov a ja stojím hneď vedľa nich. Mohla by som sa ich dotýkať.

Niekedy idem k vode. Alebo do vody. Pripadám si tam ako rusalka. Ale aj tak najradšej pozorujem ľudí. Napríklad tesne predtým ako vstanú. Pozorujem ako prvé ranné lúče dopadajú na ich tvár. Potom idem naspäť do vody. Idem dosť hlboko. A pozerám sa smerom hore. Alebo idem niekam inam, kde je chladno. Napríklad na Antarktídu a ani Severná Zem nie je zlý nápad. Zimu mám rada, viac ich už nebolo. Rada chodím na miesta, kam som chodila a kde som bola, keď som ešte žila. Do škôl, do nemocnice, k ľuďom, ktorí boli moja rodina. Do uličiek, kadiaľ som chodila v 2012. Do múzeí. Na to schodisko a do pivnice. Doma už moje veci nie sú. Všetko vyhodili (veď načo by to skladovali). O koľko viac miesta. Rozmýšľam prečo mi toľko vecí kúpili, keď život je taký pominuteľný. Nespomínajú ma. Nikdy. A ani moje 2 najobľúbenejšie duše mi neukázali cestu ako sa dostať na druhú stranu. Ale, chcem ja vôbec? Bolo by super sa s nimi stretnúť, ale chcú oni vôbec? Tak mi chýbajú. Zatiaľ ma aj tak baví blúdiť po róznych miestach a v rôznych časoch. Veľmi sa to od môjho života nelíši.

Mimochodom, je hovadina, že duchovia sú na cintorínoch. Kto to vymyslel? Môžu ísť hocikam, kam len chcú, a oni budú práve na cintoríne? Ako som už povedala- keď nie som na nejakých miestach, tak blúdim v čase. Idem do doby, kedy som si spomenula na život predtým, alebo keď som vtedy bývala tak na SV, viac V, na kopci, a videla som človeka a mŕtveho slona (v telke, samozrejme). Ma to trochu vydesilo, nerozumela som tomu, ale mala som len 8 rokov. Alebo jak som asi o 2 roky neskôr, ešte trochu V, rozmýšľala nad jedným Nemcom. Rozmýšľam nad ním dodnes. Stále má to rovnaký dopad na mňa. Oh, krásny chladný jarný dážď. Ako som žila so svojou najobľúbenejšou dušou. Ako sme si navzájom zachraňovali životy, ale posledné kolo som prehrala a on zomrel. Ako chladno v ten deň bolo. Bol jediný, kto ma mal naozaj rád, hoci som nebola jeho najobľúbenejší človek. Do čias ŠAKVY. A po nej. Posledný rok života, aký nádherný bol, hoci som zomierala.

A tak blúdim ďalej, prehrávam si isté momenty dookola, hlavne z posledného roku života.

Blud z mojej hlavy

2. září 2017 v 18:10 | Kleo Báthory |  Bludy z mojej hlavy
Kto vie koľko ich tu je. Ako ma sledujú, keď spím. Čo robia, keď nadránom príde na mňa melanchólia. Či ju oni nespôsobujú. A čo robia pred úsvitom. Počas dňa, či sú stále so mnou? Ovládajú mi sny? Stoja nečinne, alebo sa pohybujú okolo mňa? Majú veľké červené oči, ktoré ma moja myseľ núti predstavovať si, že ich vidí? A strhané tváre. Alebo sú len celí siví? Nechcem ich viac stretnúť, stačilo mi raz a stále mám strach, len chcem vedieť kto to je. Ako sa ich zbaviť. Majú nejaký hlas? Sú to oni, kto mi hovorí negatívne veci, alebo je to len nerovnováha v mozgu? Boli tu so mnou aj predtým, keď som ešte... "žila"? Asi by som nemala strácať čas, mala by som skôr prekonať strach a ísť na výpravu. Možno tam nebudú. Väčšinou neboli.