Stretneme sa?

12. října 2017 v 20:15 | Kleo Báthory |  Bludy z mojej hlavy
Tak rozmýšľam, stretneme sa ešte niekedy? Stretneme sa, keď už budem mŕtva aj ja? Poznajú sa naše duše? Sme naozaj tie "dvojičky", alebo to bolo len v mojej hlave? Čo keď vôbec nepatríme k sebe, a ja zostanem úplne sama. Ako som si myslela niekoľko rokov, že som, kým mi on neukázal, že mu na mne záleží a že ma má rád, hoci som mu niekoľkokrát ublížila, a potom som ho omylom o 2,5 roka zabila. Nechcela som nič z toho spraviť, bola to nehoda.

A ako som teraz znovu sama. Aj keď, nie je to úplne zlé byť tak, ale on bol (a je) neoddeliteľnou súčasťou mňa, naozaj ako moje dvojča.

Sny sú jedinou možnosťou ako môžeme byť zasa spolu, akoby bol živý, akoby som bola živá. Môžem sa ho dotýkať, objímať ho, akoby sa to nikdy nestalo. Som vďačná za všetky tie sny, aj keď nikdy nie sú dosť dlhé. Najideálnejšie by bolo v nich zostať navždy. Koľko výprav by sme podnikli. Mohli by sme ísť na miesta, ktoré som videla v mojich snoch, napríklad ten krásny cintorín s fontánou. Keď si poriadne natrénujem lucídne sny, tak spolu pôjdeme na nejaké krásne miesto, alebo ho rovno vytvoríme, kde bude stále zima a bude také, aké som si ho vždy predstavovala.
 

Blud

4. října 2017 v 9:28 | Kleo Báthory |  Bludy z mojej hlavy
Poznáme sa? Teda, ja o tebe viem, ale vieš ty o mne, keď si ma nikdy predtým nevidel? Prečo si to spravil? Zablúdil si? Ak si to vôbec bol ty, čo vyzerá, že hej (veď ten deň a ako ťa iní opísali). Možno je to normálny znak z tej ríše, v ktorej možno ešte stále si, ale ja mám skúsenosti s nimi, a nikdy sa mi toto predtým nestalo. Si iný, výnimočný, ešte aj tam? Dúfam, že je to tam lepšie ako tu, zaslúžiš si, aby s tebou zaobchádzali lepšie než tu, aj keď úprimne, ja neviem ako to tam u vás funguje.

Ale keď si to bol naozaj ty, zablúdil si, alebo sa naše duše poznajú, len sme o tom nevedeli? Pamätám si na ten deň, bolo leto, išla som už domov a vtedy sa to stalo. Vedela som, že niekto, o koho existencii viem, alebo kto vie o mojej existencii, zomrie (alebo kto jednoducho zablúdil, aj to je možnosť). Prišla som domov, dozvedela som sa, že niekto zomrel a skoro som odpadla. Povedala som to doma, ale nikto mi neveril. Teraz už o tom takmer nehovorím, najmä nie v súvislosti s tebou. Teraz by si už úplne mysleli, že som šialená, lebo ťa mám rada, veľmi rada. Keby som sa nezasekla a pustila toho Nemca z hlavy, tak by si bol na prvom mieste z týpkov. Dosť vysoko si aj tak, zo všetkých ľudí a iných zvierat, aj keď moju "dvojičku" nikdy nikto nepredbehne. Mimochodom, za tú divnú vec vtedy dávno, ti ďakujem. V 2014 ma tak trochu zachránila. Si úžasný, mám ťa, vždy som ťa mala rada nejako a aj vždy budem. Dúfam, že sa mi podarí ťa niekedy nejako stretnúť (a taktiež dúfam, že to nepokazím).

Megablud

3. září 2017 v 1:28 | Kleo Báthory |  Bludy z mojej hlavy
Zasekla som sa. Zasekla som sa medzi 2 svetmi. Neviem nájsť cestu do toho druhého. Trvá to tak už niekoľko rokov. Blúdim. Pozorujem ľudí, ich životy. Nikto tu okolo mňa nie je. Blúdim časom. Raz som v 2013, inokedy v 70's. Prinášam so sebou chlad. Som siréna, spievam, ale nie každý ma počuje. Niekedy som len na 1 mieste. Hodiny, dni. Mám rada hmly, skrývam sa v nich pred tými, ktorí by ma mohli vidieť. Niekedy len lietam nad mestom a znovu pozorujem ľudí. Pozerám sa im do okien, vchádzam do bytov, domov, predstavujem si normálny život. Trochu mi je smiešno z toho ako si myslia, že keď sú jediní žijúci u nich doma, že sú tam sami. A ešte viac smiešne je to, keď sa nejakí ľudia rozprávajú o duchoch a o tom druhom svete, popierajú existenciu duchov a ja stojím hneď vedľa nich. Mohla by som sa ich dotýkať.

Niekedy idem k vode. Alebo do vody. Pripadám si tam ako rusalka. Ale aj tak najradšej pozorujem ľudí. Napríklad tesne predtým ako vstanú. Pozorujem ako prvé ranné lúče dopadajú na ich tvár. Potom idem naspäť do vody. Idem dosť hlboko. A pozerám sa smerom hore. Alebo idem niekam inam, kde je chladno. Napríklad na Antarktídu a ani Severná Zem nie je zlý nápad. Zimu mám rada, viac ich už nebolo. Rada chodím na miesta, kam som chodila a kde som bola, keď som ešte žila. Do škôl, do nemocnice, k ľuďom, ktorí boli moja rodina. Do uličiek, kadiaľ som chodila v 2012. Do múzeí. Na to schodisko a do pivnice. Doma už moje veci nie sú. Všetko vyhodili (veď načo by to skladovali). O koľko viac miesta. Rozmýšľam prečo mi toľko vecí kúpili, keď život je taký pominuteľný. Nespomínajú ma. Nikdy. A ani moje 2 najobľúbenejšie duše mi neukázali cestu ako sa dostať na druhú stranu. Ale, chcem ja vôbec? Bolo by super sa s nimi stretnúť, ale chcú oni vôbec? Tak mi chýbajú. Zatiaľ ma aj tak baví blúdiť po róznych miestach a v rôznych časoch. Veľmi sa to od môjho života nelíši.

Mimochodom, je hovadina, že duchovia sú na cintorínoch. Kto to vymyslel? Môžu ísť hocikam, kam len chcú, a oni budú práve na cintoríne? Ako som už povedala- keď nie som na nejakých miestach, tak blúdim v čase. Idem do doby, kedy som si spomenula na život predtým, alebo keď som vtedy bývala tak na SV, viac V, na kopci, a videla som človeka a mŕtveho slona (v telke, samozrejme). Ma to trochu vydesilo, nerozumela som tomu, ale mala som len 8 rokov. Alebo jak som asi o 2 roky neskôr, ešte trochu V, rozmýšľala nad jedným Nemcom. Rozmýšľam nad ním dodnes. Stále má to rovnaký dopad na mňa. Oh, krásny chladný jarný dážď. Ako som žila so svojou najobľúbenejšou dušou. Ako sme si navzájom zachraňovali životy, ale posledné kolo som prehrala a on zomrel. Ako chladno v ten deň bolo. Bol jediný, kto ma mal naozaj rád, hoci som nebola jeho najobľúbenejší človek. Do čias ŠAKVY. A po nej. Posledný rok života, aký nádherný bol, hoci som zomierala.

A tak blúdim ďalej, prehrávam si isté momenty dookola, hlavne z posledného roku života.
 


Blud z mojej hlavy

2. září 2017 v 18:10 | Kleo Báthory |  Bludy z mojej hlavy
Kto vie koľko ich tu je. Ako ma sledujú, keď spím. Čo robia, keď nadránom príde na mňa melanchólia. Či ju oni nespôsobujú. A čo robia pred úsvitom. Počas dňa, či sú stále so mnou? Ovládajú mi sny? Stoja nečinne, alebo sa pohybujú okolo mňa? Majú veľké červené oči, ktoré ma moja myseľ núti predstavovať si, že ich vidí? A strhané tváre. Alebo sú len celí siví? Nechcem ich viac stretnúť, stačilo mi raz a stále mám strach, len chcem vedieť kto to je. Ako sa ich zbaviť. Majú nejaký hlas? Sú to oni, kto mi hovorí negatívne veci, alebo je to len nerovnováha v mozgu? Boli tu so mnou aj predtým, keď som ešte... "žila"? Asi by som nemala strácať čas, mala by som skôr prekonať strach a ísť na výpravu. Možno tam nebudú. Väčšinou neboli.

Ajm bek, bičiz!

29. srpna 2017 v 19:58 | Kleo Báthory
Som späť po dlhej dobe a s novými bolovinami, ktorými budem týrať ľudí, ktorí sa rozhodnú čítať nové články. Zopár vecí sa zmenilo, väčšina nie, len som nemala o čom písať, tak som rovno zmazala celý blog.

Čo sa zmenilo
  • Lijo zomrel
  • Narodila sa mi sestra (kto je Elsa? :D), ktorú volám Flugzeug
  • Chodila som ku mormónom. Odchytili ma, ja som bola aj tak znudená a chcela som vedieť kedy ma odtiaľ vykopnú, lebo ani po 2 rokoch ma nepresvedčili. Vyhrali oni, sama som prestala chodiť. Ale ja sa tam ešte vrátim :D
  • Začalo sa diať s Európou to, čo som hovorila (ale pre tie tupelá som stále rasista -_-)
  • Nebudem písať denníčkovské články (nebaví ma písať si svoj vlastný denník, nie ešte toto tu, navyše doň píšem raz za mesiac)
  • Ani hudbu sem neplánujem dávať, iba bludy z mojej hlavy (čo sú vážne bludy)

Kam dál